vystavované diela
dokonalosť
Kvapka vody
Každá kvapka vody je zázrak – nesie v sebe spomienku na všetko, čoho sa dotkla. Voda, od ktorej je všetko živé bytostne závislé – vrátane nás – je stále veľkou záhadou. Jednou z týchto záhad sú snehové vločky, o ktorých sa hovorí, že neexistujú dve rovnaké. Aspoň je to všeobecný predpoklad, keďže sa to dokázať nedá.
Podľa japonského výskumníka Masaru Emota má vraj voda pamäť a dokáže byť ovplyvňovaná rôznymi vonkajšími vplyvmi. Jedným z nich je zvuk. Harmonická hudba – ako väčšina Mozartovej – či pozitívne slová ako láska a radosť vraj dokážu meniť kryštáliky vody na nádherné štruktúry. Ako tú, ktorá sa ukrýva v kvapke.
Naopak, tvrdá, chaotická hudba alebo nadávky menia vodu na zdeformované mikroštruktúry.
Masaru Emoto vo svojich pokusoch ukázal, že voda reaguje na naše myšlienky, slová, emócie i hudbu. Kvapka nad hladinou nám pripomína našu vlastnú dokonalosť. To, že nie sme od seba oddelení – sme ako prepojené nádoby. Naše konanie, radosť i bolesť sú tvorivé a zanechávajú stopy.
Pamäť vody je krehká, no nesmierne silná. Preto si zaslúži úctu a ochranu. Voda je viac než len zdroj pitia – je to živá kniha Zeme, do ktorej sa zapisujú príbehy ľudstva i prírody. Preto by sme si ju mali znova začať vážiť a chrániť.
Nech táto socha kvapky pripomína, že každé naše gesto má odozvu.
rozprávkový hokejista
Zdeno Chára
Kedysi dávno, v meste Trenčín, narodil sa chlapec, ktorý rástol tak rýchlo, až si ľudia mysleli, že mu slnko dáva špeciálne hnojivo.
Raz si vystrúhal hokejku z čarovného stromu, ktorá bola taká dlhá, že mu závideli aj skokani o žrdi.
Na ľade lietal ako drak, a keď vystrelil puk, spozorneli aj pastieri v Tatrách, lebo si mysleli, že hrmí – hoci bolo jasno.
Jeho spoluhráči mu museli podávať prilbu z rebríka, inak by sa k jeho hlave nedostali. A keď vyhral Stanley Cup, museli mu urobiť extra veľkú verziu, aby si v nej mohol aspoň namočiť prsty, nie iba malíček.
Zdeno Chára dodnes drží rekord najvyššieho hráča NHL a rekord najtvrdšej strely na svete – 175 km/h. Svoju výšku – spočiatku nevýhodu – premenil na prednosť.
Vďaka širšej perspektíve vnímania sveta sa dokázal presadiť a stal sa legendou hokeja.
elegancia paríža
Eiffelova veža
Toto známe dielo architektúry z dielne Gustava Eiffela pochádza z roku 1884. Navrhli ho dvaja inžinieri – Koechlin a Nouguier – pracujúci vo firme Eiffel. Dôvodom bola Svetová výstava pri príležitosti výročia Veľkej francúzskej revolúcie.
Svojho času bola najvyššou stavbou na svete. Stavba mala byť zároveň testom modernej techniky. Podarilo sa ju postaviť za 2 roky a 2 mesiace.
S Eiffelovkou sa spája mnoho príbehov. Podvodník Victor Lustig v 20. rokoch 20. storočia predstieral, že je vládnym úradníkom a presviedčal obchodníkov s kovom, že vežu idú rozobrať.
Dokonca získal zálohu a zmizol. Vraj to zopakoval ešte raz.
Tajný byt na vrchole. Dlho sa hovorilo, že Eiffel mal na vrchole luxusný apartmán s výhľadom na celý Paríž. Pravdou je, že izba existovala, no bola malá, sparťanská a slúžila skôr na pracovné stretnutia s vedcami.
Toto dielo je stále elegantným a lákavým symbolom Paríža, ktoré stojí zato navštíviť.
skutočné priateľstvo
Bezzubka a Štikút
V dávnych dobách, keď bolo na svete drakov ako maku, žil jeden malý Viking – Štikút. Oproti rovesníkom bol menší a útlejší, no o to viac používal rozum.
Raz, v súboji medzi Vikingami a drakmi, použil svoj vynález a chytil draka do siete. Keď ho však stretol znova, namiesto zabitia ho oslobodil. Bezzubka mal poranený chvost a nevedel lietať. Štikút mu vyrobil nový – technický vynález, ktorý však drak nedokázal ovládať. Ich túžba po slobode a lietaní ich spojila. So Štikútom na chrbte ako kapitánom lietadla sa im podarilo vzlietnuť.
Stali sa priateľmi a zažili mnoho dobrodružstiev. Ich priateľstvo zmenilo aj Vikingov – z nepriateľov drakov sa stali ich ochrancovia. No túžba loviť drakov žila v iných krutovládcoch. Preto Štikút pomohol Bezzubkovi nájsť tajný úkryt, kde mohli draci žiť v mieri.
Ľudstvo ešte nebolo pripravené na dračiu mierumilovnú povahu a tak sa nakoniec museli rozlúčiť. Niekedy skutočné priateľstvo znamená aj vedieť pustiť toho, koho máme radi – ak je to pre jeho dobro.
pán a pani Lampášovci
Tancujúci párik
Tento netradičný tanečný pár konečne pochopil, že nemusia stáť na mieste ako soľné stĺpy. Rozhodli sa to poriadne roztočiť tancom.
V klobúčiku v tvare polkvetu sa pani Lampášová oddáva pánovi Lampášovi, ktorý – v klobúku opačného kvetu – hľadí do jej očí.
Ich vášnivý tanec Jupitera a Venuše je radosť sledovať.
Pozvite aj vy svoju pani dnes do tanca, možno rozžiarite oblohu a potešíte hviezdy v jej očiach.
Štrbské pleso a víla Ajsen
Pleso lásky
V mnohých plesách (Popradské, Veľké Hincovo) vraj žijú víly. Pastierom a mládencom sa ukazovali ako krásne dievčatá. Pomáhali dobrým ľuďom a zlých sa stránili.
Dávno, pradávno, keď Tatry ešte neboli také hlučné, chodievali do hôr pastieri a junáci z podtatranských dedín. Najkrajšie miesto na odpočinok bolo pri veľkom plese, ktoré sa ligotalo pod vrcholmi hôr ako zrkadlo neba. Ľudia mu hovorili Pleso lásky. Vedelo sa, že v jeho hlbinách žijú víly – jemné bytosti s vlasmi striebornými ako mesačný svit a úsmevom sladkým ako med. Tancovali a zabávali sa na jeho brehoch, no zjavovali sa len tomu, kto prichádzal s čistým srdcom a radosťou v ňom. Víly mali dar ukazovať budúcnosť.
Kto sa odvážil nazrieť do tmavej vody, tomu sa ukázal obraz jeho veľkej lásky. Mládenec často uvidel tvár dievčaťa, ktoré ešte ani nepoznal – a o nejaký čas vstúpila do jeho života. Dievčatá zas uvideli statočných junákov, ktorých potom spoznali aj so zaviazanými očami. Ale jazero malo aj prísnu tvár. Ak sa k nemu priblížil klamár, zlodej alebo ten, kto sa iba zahrával s citmi iných, v odraze sa ukázala nekonečná temnota ale s odkazom. Tá mu odzrkadlovala jeho vlastnosti a zároveň mu dala šancu na zmenu.
Napríklad ak chcel niekto očistiť svoje srdce, musel ostať tri dni a tri noci bez jedla pri jazere – v tichu a s obrovskou túžbou po poznaní.
Takýto človek mohol začuť liečivú hudbu vyšších sfér, ktorá mu rozpustila jeho závoj nevedomosti a pripomenula, že šťastie je v ňom samom.
Každé ráno a večer vraj hrala na mušľu jedna z najvznesenejších víl. Víla Ajsen. Pri jej hrejivej melódii človek ostal sedieť v nemom úžase – nehybný, akoby sa zastavil čas. Keď sa jej hudbe oddal, rozpúšťala jeho zatvrdnuté názory a vlastnosti. Po takejto očiste sa človeku vždy rozjasnilo, čím novým sa má naplniť, aby unikol svojmu osudu.
Dobrota priťahuje dobro. Zlo sa vždy obráti proti sebe.